Autor: Nespracované traumy nezmiznú, vrátia sa budúcim generáciám
Sigmund Freud pred viac ako sto rokmi určil vzorce správania typické pre ľudí, ktorí prežili traumatické udalosti. Myšlienkové pochody takýchto ľudí sa stávajú rozptýlenými a zmätenými v takom rozsahu, že v pamäti sa zachovajú len určité fragmenty v podobe obrazov, pocitov alebo slov uložených v podvedomí. Môžu sa aktivovať pri inej udalosti, ktorá viac alebo menej pripomína pôvodnú skúsenosť. Človek tak zažíva aspekty traumy z minulosti v každodennom živote. Ide o nevedomý proces, kedy sa v reakciách na určitých ľudí alebo určité situácie odráža prežitá minulosť. Toto opätovné prežívanie traumy je pokusom nevedomia prehrať človeku nevyriešené a nespracované udalosti, aby ich mohol ,,dať do poriadku“. Nevyriešené traumy sa môžu vracať nielen jednému človeku, ale prenášajú sa aj na budúce generácie.
Freudov súčasník Carl Jung si všimol, že traumy, ktoré sú príliš ťažké, aby ich človek spracoval, nezoslabnú, ale uložia sa v podvedomí. Znamená to, že človek a jeho potomkovia budú neustále opakovať nevedomé vzorce správania až kým ich nedostanú na svetlo vedomia. Zablokované a potlačené životné skúsenosti sa ukazujú v slovách, reakciách a konaní.
Nemý teror
Najnovšie pokroky v technológii odhalili výskumníkom mozgové a telesné funkcie, ktoré zlyhali alebo sa stlmili prežitím traumatického zážitku. Holandský psychiater známy výskumom posttraumatickej stresovej poruchy, Bessel van der Kolk odhalil, že počas traumy sa vypli rečové centrum a prefrontálny kortex (časť mozgu zodpovedná za zažívanie prítomného okamihu). Tento proces opisuje ako ,,nemý teror“, teda zážitok pri ktorom ľudia nenachádzajú slová. Bežne sa to vyskytuje aj pri mozgových dráhach pamäte, ktoré sú brzdené pri ohrození alebo nebezpečenstve. Keď musia ľudia znovu prežiť traumatické zážitky, frontálne mozgové laloky sa oslabia, čo má za následok problémy s myslením alebo s rozprávaním. Napriek tomu sa človeku vynárajú slová, obrazy a podnety, ktoré sprevádzajú tragickú udalosť.
Prenos traumy na ďalšiu generáciu
Nové trendy v psychoterapii sa v súčasnosti začínajú zaoberať traumami mimo jednotlivca. O traumatických udalostiach vedci uvažujú v rámci celej rodiny či dokonca sociálnej histórie. Tragédie rôznych typov a intenzity ako samovraždy, vojny, predčasná smrť dieťaťa, rodičov alebo súrodencov môžu prenášať vlny úzkosti kaskádovo z jednej generácie na druhú. Posledný vývoj v oblasti bunkovej biológie, neurobiológie, epigenetiky a vývojovej psychológie podčiarkuje dôležitosť skúmania najmenej troch generácií rodinnej histórie pre lepšie pochopenie vzorcov tráum a utrpenia, ktoré sa opakujú. Názorným príkladom toho je aj príbeh pacienta menom Jessie.
Jessieho viac ako rok trápila nespavosť, ktorá zmenila celý jeho život. Z úspešného športovca a áčkového študenta sa stala obeť depresií a beznádeje. Zúfalo hľadal pomoc už u troch lekárov, dvoch psychologičiek, na spánkovej klinike aj u prírodného lekára. Žiadny z nich mu však nebol schopný pomôcť. Sám nevedel, čo jeho nespavosť mohlo vyvolať. Zaspávanie bolo pre neho vždy ľahké až do osudnej noci tesne po jeho devätnástich narodeninách. V noci sa zobudil, pochytila ho triaška a akokoľvek sa snažil zahriať, bola mu veľká zima. Prebudil sa v ňom zvláštny strach, že by sa mohlo stať niečo strašné, keby znovu zaspal. Myslel na to, že ak zaspí, už nikdy sa neprebudí. Tento strach ho držal pri vedomí a opakoval sa každú noc. Jessie vedel, že je to iracionálny strach, ale nedokázal sa voči nemu brániť. Keď o svojich problémoch hovoril, terapeut zachytil opakujúci sa detail – extrémnu zimu. Spýtal sa ho, či niekto z jeho rodiny prežil traumu, ktorá by súvisela s extrémnym chladom, zaspávaním alebo vekom devätnásť rokov.
Jessie si spomenul, ako mu jeho matka nedávno povedala o tragickej smrti jeho strýka, o ktorom nikdy nevedel. Strýko Colin mal len devätnásť, keď umrzol pri kontrole elektrického vedenia. Pravdepodobne spadol na zem vo fujavici a zomrel na následky podchladenia. Rodina bola tragickou smrťou tak zasiahnutá, že nikdy viac nespomenula jeho meno. Následne o tri desaťročia neskôr Jessie podvedome znovu prežil aspekty Colinovej smrti, špeciálne strach upadnúť do bezvedomia. Zaspávanie vyvolávalo v Jessiem rovnaké pocity, aké pred rokmi zažíval Colin.
Akonáhle pochopil dôvod nespavosti, konečne si dokázal strach zo zaspávania vysvetliť. V procese liečenia sa Jessie naučil vymaniť z traumy jeho strýka, ktorého nikdy nestretol, ale ktorého strach nevedomky prijal za svoj vlastný. Nielenže bol zbavený nespavosti, ale našiel aj hlbšie prepojenie s jeho rodinou, súčasnosťou a minulosťou.
Prekvapivý výskum hladiny kortizolu
Vedci už v súčasnosti vedia identifikovať biologické znaky – akúsi evidenciu, cez ktorú sa traumy odovzdávajú z generácie na generáciu. Rachel Yehuda, profesorka psychiatrie a neurovedy v Mount Sinai School of Medicine v New Yorku, je jednou z popredných svetových odborníkov na posttraumatickú stresovú poruchu (PTSD z anglického Posttraumatic Stress Disorder). V množstve štúdií sa venovala neurológii PTSD u ľudí, ktorí prežili holokaust a u ich detí. Jej výskum kortizolu (stresový hormón, ktorý pomáha telo navrátiť opäť do normálneho stavu po prežití traumy) a jeho účinkov na mozog znamenal revolúciu v porozumení a liečbe PTSD. Pri udalostiach alebo podnetoch podobných s minulou traumou zažívali ľudia s PTSD rovnaké pocity ako v minulosti a vykazovali príznaky ako depresia, úzkosť, necitlivosť, nespavosť alebo nočné mory.
Yehuda a jej tím ďalej zistili, že potomkovia ľudí, ktorí prežili holokaust sa narodili s tak isto nízkou hladinou kortizolu, akú mali ich predkovia. Ide o predispozíciu prežitia PTSD príznakov predošlej generácie. Objav nízkej hladiny kortizolu u ľudí trpiacich traumami bol sporný, pretože ide proti zaužívanému pojmu, že stres je spojený s vysokou hladinou kortizolu. Konkrétne v prípade PTSD môže byť produkcia kortizolu potlačená, čo prispieva k nízkej hladine meraní u oboch skupín – preživších a ich detí.
Podobne nízke hladiny kortizolu boli objavené aj u vojnových veteránov, u tehotných matiek a ich detí, ktorým sa PTSD rozvinula potom, ako boli vystavené teroristickým útokom na Svetové obchodné centrum. Nielenže sa im znížila hladina kortizolu, ale pre deti boli charakteristické okrem PTSD aj syndróm chronickej bolesti a chronický únavový syndróm. Až 50 až 70 % pacientov s PTSD spĺňa diagnostické kritériá pre depresie, zmeny nálad a úzkostné poruchy.
Výskum profesorky Yehuda odhalil, že ľudia sú trikrát viac náchylní na výskyt PTSD, ak ju už jeden z rodičov má, s čím sa spája aj vyššia pravdepodobnosť depresie alebo úzkosti. Yehuda ako prvá z výskumníkov ukázala ako potomkovia traumatizovaných ľudí nesú fyzické a emocionálne príznaky tráum, ktorých sa priamo nezúčastnili.
Ako sa vyliečiť?
Ak je trauma príliš veľká, aby mohla byť vyriešená v jednej generácii, presunie sa na ďalšiu. Je to ľudská prirodzenosť. Ak je bolesť príliš veľká, ľudia majú tendenciu sa jej vyhnúť. Blokovaním pocitov však človek nevedomky zabraňuje liečivému procesu, ktorý vedie k prirodzenému uvoľneniu a uzdraveniu.
Uvoľňovaním emocionálnych blokád v organizme sa zaoberá aj celosvetovo uznávaná terapia Cesta. Emocionálne nespracované traumy, kritické myšlienky a bolesti z minulosti môžu časom vyústiť do nezdravých vzorcov správania, fyzických aj psychických zdravotných problémov. Cieľom terapie je odhaliť blokády a dosiahnuť emocionálny prežitok nespracovaných tráum nielen z minulosti pacienta, ale aj zo života jeho predkov. Jednoduchým procesom dochádza k spusteniu masívnych samoozdravných procesov na úrovni tela aj psychiky. Cesta je mimoriadne účinná nielen pri odstraňovaní fyzických problémov, ale aj pri depresii, úzkostiach a fóbiách.
Preklad: Medante (krátené)
Zdroj: www.scienceandnonduality.com
