Autor: „V hlavě“ je film o živote 11 ročného dievčaťa menom Riley, ktorá sa presťahuje s rodinou cez celú krajinu. V tomto jej veku je sťahovanie pre ňu veľká zmena a pri opúšťaní domu, kamarátov a hokejovej ligy zažíva výlev emócií.
Hlavné postavy Rileyných pocitov sú: Radosť, Smútok, Hnev, Strach a Znechutenie, ktoré poskytujú náhľad do práce Ryleynej mysle pri tom, ako prechádza cez túto významnú skúsenosť.
Hneď od úplného začiatku som nemohla zadržať svoje nadšenie. Exot v mojom vnútri bol v úžase z výnimočných spôsobov, ako veľa správ z neuro-vedeckého pohľadu sa objavilo vo filme. Napríklad spôsob, ako po dni plnom krátkodobých spomienok sú informácie ukladané počas spánku.
Aj keď sa film vzdal určitej vedeckej integrity v prospech rozprávania príbehu, jeho poetický podtext nezašiel ďaleko od reality v ktorej sme, v podstate tvorenej z osobnostných stop, ktoré prichádzajú a odchádzajú počas rôznych období našom živote. Okrem zaujímavej ukážky vedy je to, čo spravil animovaný film „V hlavě“ tak dobre, je poskytnutie silnej správy, že by sme s mali naučiť ako pochopiť, spojiť sa a akceptovať na pocity a spomienky takým spôsobom, ktorý nám pomáha rozvíjať sa.
Päť spôsobov ako nás „V hlavě“ učí o dôležitosti emócií:
1. Všetky naše emócie existujú z nejakého dôvodu
Emócie vo svojej podstate nie sú zlé, alebo dobré a rozmýšľať nad nimi takýmto spôsobom je zlá služba ktorú si samy sebe robíme. Každá emócia nám hovorí niečo o našom vnútornom zážitku, ktorý môže informovať náš vonkajší zážitok.
Rumi, súfijský poet, napísal v „The Guest House“ pred dlhým časom, ako by sme mali zaobchádzať s každou emóciou. Ako s návštevníkom bez toho, aby sme sa niektorej z nich snažili zbaviť a namiesto toho pracovať na pochopení jej správy a zmyslu. Čo Rumi písal vo svojich textoch bolo aj nedávno potvrdené výskumom, ktorý ukazuje, že predpokladom šťastného bytia, je mať širšie spektrum emócií. Čím viac dokážete cítiť – v celom rozsahu – tým lepšie sa máte.
2. Mať emócie znamená mať kompas
V jednom úseku filmu sa Radosť snaží udržať Smútok preč od Riley. Aj keď cítila rôzne iné emócie, neschopnosť cítiť smútok a spolu s príkazom jej matky, aby zostala šťastná, viedlo nakoniec k studenej a necitlivej skúsenosti. Tento stav iba ďalej vytváral zlý úsudok a nezdravé rozhodnutia. Zmena sa neudiala, až pokým Riley nezačala cítiť smútok. Vtedy bola schopná vidieť veci jasnejšie a požiadať o podporu. Uznanie a pochopenie emócií je oveľa zdravšie a produktívnejšie než keď ignorujeme ich dôležitosť.
3. Naše reality a spomienky sú filtrované cez naše emocionálne filtre
Tak ako naša súčasná realita je videná cez rámec našich minulých skúseností, spomienky, na ktoré si spomíname sú zafarbené našimi súčasnými zážitkami. V prípade Riley to bola spomienka na zápas v hokeji niekoľko krát počas filmu. Raz si spomína ako netrafila víťazný gól a ako sa cítila smutne. Druhý krát zase spomína na ten istý okamžik, ale tento krát si spomína ako sa usmievala, keď bola oslavovaná jej spoluhráčkou, ktorá ju zdvihla na ramená, aby jej ukázala aká je pre team významná. Rovnaká spomienka, len s jediným rozdielom a to, že raz bolo na ňu spomínané cez smutný filter a potom cez veselý filter.
Toto je veľmi silná myšlienka. Čo si skutočne musíme zapamätať je, že naše spomienky sú časťou nášho príbehu ktorý rozprávame a často si tento príbeh vytvárame na základe toho, čomu práve veríme. Pretože my vytvárame tento príbeh, môžeme aj tento príbeh kedykoľvek zmeniť. Nemôžeme zmazať niektoré časti, ktoré obsahujú negatívne časti a reality, o ktorých pochybujeme. Nemôžeme vystrihnúť časti, ktoré by sme tam radšej nemali – oni tam vždy budú a to je v poriadku. Výskum ukazuje, že samotné skúsenosti, ktoré máme majú menší dopad ako príbeh, ktorý si o nich rozprávame.
4. Vedieť ako rozprávať o emóciách je posilňujúce
Pravdepodobne najpozoruhodnejšou časťou filmu bolo, že je to film, ktorý sa zameriava na emócie. Dôležité je, že ilustrácia konceptu emócií môže teraz ovplyvniť náš rozhovor, ktorý vedieme s našimi deťmi.
Keď sa deti v rannom veku učia prijať to ako sa cítia, čo je dôležitá vec aby mohli cítiť všetky ich emócie, môžeme dúfať, že uvidíme lepšie „nastavených“ adolescentov a dospelých ľudí. Teraz ale vážne. Dajme animáciu na bok. Cieľové publikum tohoto filmu je v skutočnosti celé ľudstvo. Prečo? Pretože keď máme jazyk, aby sme mohli rozprávať o našich emóciách, vo všetkých ich iteráciách, to znamená, že sme posilnení schopnosťou učiť sa od nich, reagovať na ne so súcitom a pristúpiť k nim s menším posudzovaním.
5. Cítenie našich emócií je univerzálny ľudský zážitok
Pixar vedel čo robí, keď použil 5 vedecky potvrdených univerzálnych emócií vychádzajúcich z práce Dr. Paula Eckmana (šiesta univerzálna emócia je prekvapenie). V jeho výskume Dr. Eckman ukázal, že niektoré emócie sú pociťované a vyjadrované cez univerzálne vyjadrenia tváre naprieč kultúrami po celom svete. A tak nám film pripomína našu podstatu ľudstva, ako sme si všetci vlastne podobní aj napriek rozdielom.
Toto je veľmi silná myšlienka, obzvlášť pri diskriminácii založenej na farbe pokožky alebo pohlavia. Koniec koncov nezáleží na tom kto ste, máte kapacitu zažívať rovnaký rozsah emócií. Preto ak si uvedomíme, že iba bojujeme naše vlastné ťažké vojny (s našimi emóciami), môžeme zažiť tento svet s väčším súcitom a s menej posudzovaním.
Zdroj: http://jenniferwolkinphd.com
Juraj: Tento animovaný film som videl niekoľko krát, ale toto zhrnutie je úplne dokonalé a nič viac k nemu nieje potreba pridávať. Emócie sú náš kompas, mapa, priateľ, učiteľ, našepkávač a čokoľvek iné, len nie náš nepriateľ 🙂
